Jeden starý muž, žil šťastne na vidieku so svojou milovanou ženou, mali malý dom a hospodárstvo a boli veľmi spokojní. Jeho žena však bohužiaľ skonala a muž už bol príliš starý na to, aby sa o hospodárstvo sám postaral.
Mal ale syna, ktorý mal už vlastnú rodinu, ženu a malého syna.
Synovým zámerom bolo dať otca do niektorého z domovov pre seniorov alebo do opatrovateľského domu… Nemali však dostatok financií na pravidelné mesačné platby.
Domček bol teda predaný a oni dedka vzali k sebe do bytu. Ani dedko sa v ich byte necítil práve dobre. Sužovali ho zdravotné problémy, ktoré bývajú typické pre jeho rovesníkov. Trpel bolesťami kĺbov, a to najmä pri zmenách počasia, a mal tiež problémy so sluchom. Navyše sa mu cnelo po svojej záhrade a voľnosti, ktorú mu poskytoval život na vidieku.
Bol zvyknutý na priestor a teraz sa musel tiesniť v malom byte, a navyše s príbuznými, ktorí mu dávali najavo, že je im na obtiaž.
Cítil sa sám. Niekoľkokrát za deň vyšiel na chodbu, aby si v pokoji vyfajčil cigaretu, a niekedy sa dal do reči aj so susedom, ktorému sa zveril, že je nešťastný.
Jediné šťastie bol pre neho jeho vnúčik. Mal rád spoločne strávené obedy a večere, kedy mu rozprával čo zažil za celý deň a čo robil. Lenže jeho syn a nevesta ho po čase od stola vykázali… Vadilo im, že neje esteticky, často mu padalo jedlo z úst a boli ním znechutení – cítil to. Vôbec nebrali do úvahy, že to nerobí schválne, ale už mu jeho zdravotný stav nedovoľuje zvládať niektoré činnosti ako predtým.
Skutočnosť, že je nútený jesť sám, ho trápila, chýbala mu spoločnosť rodiny, a hlavne malého vnuka. Keď sa potom stalo, že kvôli stareckému traseniu rúk rozbil niekoľko tanierov, ktoré chcel po sebe po jedle upratať, nedostával už večeru na tanier ako ostatní, ale len na drevenú tácňu…
Pre úbohého deduška to bolo ponižujúce, ale našťastie táto situácia netrvala dlho, a to prekvapivo vďaka jeho malému vnúčikovi.
Ten síce mlčal, ale dianie doma pozorne sledoval a jedného dňa si požičal dedkove rezbárske náčinie a dva kusy dreva a začal ich opracovávať. Jeho otec, sa začudoval a pýtal sa syna, do čoho sa to pustil. Malý mu odpovedal, že sa rozhodol urobiť jemu aj mamičke ich vlastné drevené taniere, ktoré by si mohli schovať na starobu, aby vždy mali z čoho jesť, keď sa im tiež budú triasť ruky ako dedkovi.
To bola pre otca lekcia! Najskôr na syna neveriacky hľadel, ale potom sa rozplakal a uvedomil si, ako sa k otcovi celú dobu správal.
Keď sa spamätal, zašiel za otcom, úprimne sa mu ospravedlnil a poprosil ho, aby sa šli spoločne za stôl najesť. A pretože dedko netúžil po ničom inom ako po tom, aby bol súčasťou rodiny, objal ho a celá rodina sa zišla pri večeri.
Od tej doby bol už len šťastný a malého vnúčika začal učiť vyrezávať, rovnako, ako to aj jeho učil jeho vlastný otec.
Z príbehu vyplýva, že deti niekedy vidia a cítia viac, než sme schopní si uvedomiť.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho so svojimi priateľmi.
Ak sa Vám článok páčil alebo ste sa dozvedeli niečo nové – zdieľajte ho, alebo podporte Like-om.
Čím viac zdieľaní, tým väčšia motivácia pre nás, písať dobré správy každý deň.
Napíšte nám komentár! Vaše názory sú vítane.
Prečítajte si tiež: