Používateľka TikTok @ ketophoria, ktorej skutočné meno je Teresa Hwang, nedávno zdieľala jej srdcervúci príbeh lásky, ktorý je väčší ako akýkoľvek strach.
51-ročná učiteľka špeciálneho vzdelávania na základnej škole v kanadskom Oakville bola dvakrát uhryznutá psom, čo sa nakoniec vyvinulo k vážnemu strachu zo psov po väčšinu života … kým sa nestretla s Boom, psom, ktorý sa bál ľudí.
Bola to zhoda akoby v nebi vytvorená, ktorá rástla a prekonávala obavy. Za tých pár rokov museli obaja podniknúť kroky a obklopiť sa trpezlivosťou a bezpodmienečnou láskou, aby získali dôveru a rozvíjali svoje priateľstvo.
„Niekedy stále nemôžem uveriť, že mám psa. Hovorím ľuďom, že je ako syn, ktorého som nikdy nemala. Nemilujem ho len preto, že on miluje a potrebuje mňa. Milujem ho, pretože je svojím spôsobom rovnaký ako ja.
Milujem ho za všetko, čo prekonal a čo sme prekonali spolu a pre radosť, ktorú do môjho života priniesol,“ vyznala Teresa Hwang.
„Po väčšinu života som sa psov bála. Keď ma pohrýzol priateľov pes vo veku 10 rokov (čelo) a 20 rokov (nohu), vyvinula sa vo mne fóbia zo psov, ktorú som zvládla väčšinou vyhýbaním sa im.
Prechádzala som ulicami tak, aby som sa vyhla chodeniu okolo psov, nerada som chodievala behať a vždy keď som šla navštíviť svojich priateľov, požiadala som ich, aby umiestnili svojich proaktívnych a štekajúcich psov do iných miestností.
Občas som dokázala zvládnuť priateľské psy, s ktorými som sa zoznámila, no bez ohľadu na ich veľkosť alebo plemeno som s nimi nemohla dlho vydržať. Stále som panikárila ak pes zavrčal alebo štekal, aj keď to myslel len v rámci hry.“
Aj keď Teresin priateľ žiada o psa už niekoľko rokov, vážny nápad ho adoptovať prišiel pred pár rokmi, potom čo sa dva týždne starali o šestnásťročnú čiernu muttu – Colu jej sestry.
„Po preskúmaní a oslovení mnohých záchranných útulkov sme našli psa, menom Patches (neskôr sme ho premenovali na Boo). Boo bol v systéme asi 6 mesiacov, pôvodne pochádzal z Texasu (dva rôzne útulky a ďalšia pestúnska rodina), “uviedla Teresa.
„Opis sa zmieňoval o tom, že Boo by sa nehodil do domácnosti kde je veľký hluk, aktivita alebo deti, no skvelo by pasoval do rodiny, ktorá má aj iných psov.
Bol opísaný ako „princ psov“, z časti tvorený Austrálskym ovčiakom. Bol veľmi plachý, ale stále by dokázal ukázať svoj potenciál, keby dostal milujúci domov. Tento opis ma prinútil myslieť na Aladdina, „diamant v surovom stave“.“
„Keď som sa prvýkrát stretla s Boom, prvá vec, ktorú som si pamätala, bolo, že je oveľa menší, ako som si myslela, že bude z jeho obrázkov. Tiež som si všimla, aký vystrašený a nervózny bol.
Keď sme dorazili, sedel na lavičke vedľa svojej pestúnskej mamy.
Zatiaľ čo ja som sedela na druhom konci lavičky a rozprávala som sa s jeho pestúnom, vôbec som sa naňho nedívala, ani som sa s ním nezaoberala, pretože som sa sama celkom obávala.“
„Asi 15 minút po začiatku nášho rozhovoru, Boo pomaly vyšiel z úkrytu spoza svojej pestúnskej mamy a urobil pár krokov ku mne.“ Keď som sa otočila, aby som sa pozrela, venoval mi jedno veľké olíznutie nosa a potom rýchlo ustúpil a znova sa schoval za svoju pestúnku.
Jeho pestúnska mama sa prekvapene na mňa pozrela a povedala: „Páni. To je naozaj čudné, väčšinou neprichádza k ľuďom. Myslím, že si Vás vybral.“
V tom čase sa rozplynuli všetky moje katastrofické a sebestačné starosti o mojej bezpečnosti, ktoré sa stupňovali v týždňoch pred týmto stretnutím.
Keď sám spravil prvý krok, aby nadviazal spojenie, vedela som, že to bolo znamenie. Musela som ho vziať domov. “
„Prvých pár mesiacov sa príliš nezaujímal.“ Nasledoval ma okolo domu, ale nemohol sa priblížiť. Nejedol pred nami. Nedotkol sa ani hračiek. Stále kráčal s chvostom medzi nohami. Veľa chodil. Krčil sa v rohoch. Trhol a triasol sa pri zvukoch, ako práčka alebo pec. “
„Nie sme si istí jeho históriou, správali sme sa k nemu, akoby prežil traumu a pracovali na budovaní bezpečnosti a dôvery. Držali sme sa predvídateľných rutín a narážali sme na jeho reč tela, aby sme ho nevystrkovali z jeho zóny pohodlia.
Používali sme rôzne nástroje proti úzkosti (napr. Thundershirt, misky s pomalým podávaním, upokojujúci sprej, olej CBD) a použili sme viac trénerov.
Ťažko sa trénoval, pretože nebol vysoko motivovaný k jedlu, pretože sa často obával potravín (možno preto, že spájal jedlo s prenasledovaním alebo trestom). “
„Nakoniec sa začal cítiť bezpečne, všimla som si, že jeho chvost už viac nedržal stiahnutý medzi nohami, najmä na prechádzkach. Začal jesť pred nami. O niekoľko týždňov ma olízol na nos.
O pár mesiacov neskôr sa začal hrať s loptou. Potom som ho počula prvýkrát štekať na našej záhrade. S každým míľnikom, ktorého som bola svedkom, som neskrývala slzy šťastia, pretože to bolo, akoby bol Boo opäť šteňaťom a učil sa „ako byť ozajstným psom“.“
„Nie je to typický pes.“ Stále sa pohybuje, ak sa ľudia pohybujú po dome. Neobťažujú ho dobroty. Bojí sa šušťavých listov za veterných dní. Nikdy nepríde ku dverám, aby vás pozdravil.
Nebude Vám skákať na lone, aby Vás rozveselil. Nie je veľmi priateľský.
Nepáči sa mu, keď ho hladkajú cudzinci. No za posledné dva roky, odkedy sme ho prvýkrát dostali, prekonal naozaj veľa. “
„Keď sa cíti bezpečne, je šťastný. Teraz dokáže s nami udržať očný kontakt. Nebude iniciovať maznanie, ale dovoľuje mi ho zdvihnúť a položiť na moje nohy kde mi preukáže, že je šťastný lízaním mojej tváre.
Vrtí chvostom a usmieva sa, keď sa ho spýtate, či nechce ísť na prechádzku. Veľa sa toho naučil a som na neho hrdá. ““
„Ľudia sa tiež pýtajú, či som prekonala svoju fóbiu. No, nebojím sa Boa ―, aj keď šteká alebo vrčí, aby oznámil svoje vzrušenie alebo nepohodlie.No stále som nervózna pri iných psoch, ktorých nepoznám.
Ale je to lepšie ako predtým. A viem, že keby prišiel pes po Boovi, chránila by som ho. Pretože Boo nie je jediný, kto sa zmenil.
Vidieť, ako sa Boo uzdravuje a rastie, zmenilo aj môj pohľad. Rovnako ako u mojich detí, aj starostlivosť o Boo ma naučila trpezlivosti a bezpodmienečnej láske. “
„Učenie Boo tiež zmenilo spôsob, akým vidím mnohých svojich študentov. Teraz som si uvedomila, že mnohokrát správanie ako vzdor alebo agresia alebo vyhýbanie sa alebo vypínanie sú spojené s tou istou vecou ― úzkosť a strach.
Strach je silná emócia. Zabraňuje vám riskovať, dôverovať iným a veriť v seba samého.
Najdôležitejšie je budovanie vzťahov ― vytvorenie pocitu bezpečia a dôvery. Keď ma ľudia pochvália za záchranu života, vždy mám rovnakú odpoveď: „Boo ma zachránil rovnako“.
Prekonali sme naše obavy. Uzdravili sme sa navzájom.
Ukázali sme, že láska je väčšia ako strach. “
Čo si myslíte o tomto dojímavom príbehu? Zažili ste niečo podobné? Neváhajte a podeľte sa s nami dolu v komentároch!
Pokiaľ sa Vám tento článok páčil, rozhodne nás nezabudnite podporiť svojím LIKE a zdieľajte nás medzi svojich najbližších!
Zdroj: https://www.boredpanda.com